Sebaláska? Nič zlé na nej nie je

Keď sa povie povýšenosť či sebaláska, v ľuďoch to vyvoláva zmes emócií. Tieto pocity sú považované za prameň zla súčasného moderného života. Niektorí psychológovia vrátane psychologičky Lucie Bouzkové si myslia a presadzujú pravý opak. „Povýšenosť a sebaláska sú v skutočnosti základom vnútornej spokojnosti, istoty a úspechov a naozaj kvalitných vzťahov s okolím. Najvyššej formy altruizmu* je schopný človek, ktorý s ním začína práve voči sebe.“

Chýba vám sebavedomie?

Podľa nej povýšenosť znamená „byť vo svojom strede“ a sebaláska „prejavovať k sebe lásku“. Človek, prebývajúci vo svojom strede si je lepšie vedomý seba samého – svojich potrieb, talentov a schopností. Je teda sebavedomý.

Sebavedomie dáva veľkú vnútornú istotu, znižuje ovplyvniteľnosť zvonku a tým aj pravdepodobnosť, že by sa jedinec nechal prehovoriť k niečomu, čo je proti jeho vôli, čo ho oslabuje, vytvára v ňom pocity menejcennosti.Možno je starostlivosť o potreby druhých cestou, ktorou získavajú tú lásku a uznanie, ktoré si sami zabúdame dávať. Sebaláska je potom ďalším stupňom, kedy začneme seba sama prijímať. „Nemusí byť jednoduché vidieť seba samého v pravom svetle a ešte sa prijať. Nemusíme tvrdiť, že naše jednania boli správne, ale môžeme prijať, že boli naše a vyjadrujú časť našej povahy.“

Ako sa mám mať rád?

Mnohých napadne „Ako sa mám mať rád, keď som tak škaredý, tučný, neúspešný, zadlžený?“ Lucie Bouzková to vidí jasne: „Je to pochybnosť vychádzajúca práve zo zvyku odsudzovať seba samého a naučená nedôvera v možnosť zmeny očakávaný smerom. Oboje je práve dôsledkom kritiky a odmietania, avšak všetko naučené sa dá aj preučiť. Vôľu a rozhodnutia v sebe však musí nájsť každý sám. „Pestovanie zdravej sebalásky v dospelosti pomáha k návratu do prirodzeného stavu, ktorý bol na začiatku každého života: samozrejmé prejavovanie seba sama bez pocitov viny či zbytočného rebelovania. Deti sa prejavujú prirodzene a spontánne a my dospelí, spútaní spoločenskými putami, sa môžeme u nich začať inšpirovať. Predovšetkým v dvoch smeroch: posilňovať pocit, že tak, ako sme, je všetko v poriadku. A prestať hodnotiť a vynášať súdy. Je to jediná možnosť, aby mohla opäť zasiahnuť „matka príroda“ a pomohla nám nastoliť rovnovážny stav zdravej povýšenosti a sebalásky.

Ako posilňovať sebalásku?

Kde nad sebou pochybujeme, je potrebné buď zmeniť svoje správanie, alebo dôsledne začať vnášať sebaistotu. Kde sa odsudzujeme, je potrebné sa začať prijímať a poučiť sa zo svojho správania. Kde máme strach urobiť rozhodnutie, je potrebné rozhodnutie urobiť – najlepšie správne, ale aspoň nejaké. Kde potrebujeme povedať nie, treba prekonať strach povedať nie a dospelo si stáť za svojím rozhodnutím aj prípadnými dôsledkami.
Ak urobíme chybu, súčasťou procesu je opätovné odpustenie a ďalšie šance urobiť to nabudúce lepšie. „Akýkoľvek chybný krok môžeme zavŕšiť tým, že sa utešíme, že aj takto sme v poriadku, máme sa radi a nabudúce to skúsime ešte lepšie,“ vysvetľuje psychologička Bouzková.

Ako malé dieťa

Sú to práve tie šance, ktoré sme od rodičov v detstve nedostali a dodatočne sa učíme dať si ich sami. Kreativite sa medze nekladú, a naopak hravosť a intenzita v spôsoboch vyjadrovania uznania a lásky môže celý proces sebeuzdravovania výrazne urýchliť.     Malé dieťa sa na seba dokáže uznanlivo pozerať do zrkadla a nezdráha sa o sebe zložiť pesničku, alebo sa len tak radovať z toho aké je, z toho, že so sebou môže tráviť príjemný čas. Je len potrebné spýtať sa samého seba, čo vás poteší a bez hanby to nasledovať. „Ak sa pristihnete, ako doma tancujete a vyspevujete na plné hrdlo, že ste skvelí, tak si gratulujte, pretože nielen, že odhaľujete pravdu, ale ešte si ju dovoľujete prežiť!“ hovorí  Lucia Bouzková. Sebaláska je teda súhrn rýdzo praktických a konkrétnych činov, kedy si otvorene dávame najavo, že sa máme radi, stojíme sami za sebou, vedome konáme vo svojom vlastnom záujme a zároveň nespôsobujeme zámerne ujmu druhým ľuďom.

Kde začať so sebaláskou?

Ak niekto zneužíva popísané postupy na ospravedlňovanie svojho správania bez toho aby ho bol ochotný zmeniť, tak už sa samozrejme nejedná o zdravú sebalásku, ale alibizmus. Aj ten je ale možné si kedykoľvek uvedomiť, prijať „alibistu v sebe“ a začať svoje správanie meniť. Kde so sebaláskou začať? Kdekoľvek, ale najlepšie je začať tam, kde o svojich pochybnostiach vieme. Týka sa to často tela a vzhľadu, inteligencie a profesijných schopností, partnerských a rodičovských kvalít a predovšetkým seba samého ako človeka.

Sebaláska, úspech a vzťahy

Sebaláska môže pomôcť uvedomiť si, v čom daný jedinec chce byť úspešný. Už také uvedomenie si svojej túžby môže byť objavné a úľavujúce. Nastaviť si vlastné kritériá úspechu môže dodať pocit samostatnosti a kompetentnosti. Dovoliť si ísť svojou vlastnou cestou a zákonite tým vybočiť z doteraz známych koľají, sa môže stať veľkým dobrodružstvom, pri ktorom môže človek pochopiť svoju schopnosť prežiť a zbaviť sa mnohých doteraz pestovaných strachov. Vzťah, ktorý máme sami k sebe korešponduje so vzťahmi k ostatným. Posilňovaním vnútornej istoty a sebalásky sa človek stáva nezávislým a láskavým. Dokáže uspokojovať svoje potreby a samota je mu príjemná. Prestane vyhľadávať závislostné vzťahy, v ktorých sú bežnou súčasťou manipulácie a využívania druhého na uspokojenie svojich potrieb, odmietanie blízkosti alebo žiarlivosť. „Všetky tieto vzťahové nešváry sú ale stále len dôsledkom nedostatočnej sebalásky a pozornosti voči svojim vlastným potrebám,“ uzatvára psychologička.

Diplomovaná psychologička Lucia Bouzková vyštudovala interkultúrne, manažérsku a klinickú psychológiu na univerzite v Regensburgu (Regensburg). Na toto štúdium nadviazala výcviky a kurzy zameranými na transakčné analýzu, neurolingvistické programovanie (NLP), koučovanie, systémové konštelácie, zrýchlené učenie, tantru, spirituálnej inteligencii, alchýmiu čakier, ženský sebarozvoj a pod.

*altruizmus – nesebecký, láskavý vzťah k druhému človeku, láska k blížnemu

Zdroj:  www.zena.cz

Napíšte komentár

* Povinné údaje